Zimné zahriatie: Zadky, Zmätky...
„Švác!“ Ozvalo sa mi v hlave a slastný pocit mravčenia na zadku ešte
pár sekúnd neprestával. „Plesk!“ a presvedčený o vlastnej
nemohúcnosti som sa ešte pevnejšie zaboril do povrazov, ktoré ma
zväzovali. Zababušil som sa pri tom do periny a snažil sa nevnímať
plíživý chlad ktorý privieval vietor od pootvoreného okna. V posledných
týždňoch ma podobné erotické predstavy sprevádzali každým
zaspávaním. Na rozdiel od myšlienok na zajtrajšiu rannú písomku zo
Slovenčiny mi celkom pomáhali upokojiť sa a vrúcnejšie privítať
mozgovú alfa hladinu.
S blížiacou sa maturitou sa totiž stupňovala aj
nervozita našich profesorov a profesoriek a tak na nás okrem ton
študijných materiálov hádzali aj termíny písomiek – jeden cez druhý.
Oficiálne by sme ich napriek zvyklostiam nemali volať profesori, sú to
predsa len učitelia pôsobiaci na stredných školách bez vymenovania
prezidentom. Pri niektorých mi to ale veľmi imponovalo. Špeciálne pri
pani profesorke Zelerovej, našej slovenčinárke. Naša ďaleko
najprísnejšia pedagogička sa vyznačovala okrem vysokej, štíhlej postavy
aj prenikavo tmavými očami a nápadite štipľavým humorom. Mala tmavé,
kučeravé vlasy a krivky blížiace sa geometrickej dokonalosti.
V pondelok ráno mala na sebe čierne šaty obtiahnuté kožou, v ruke
dvadsaťpäť prázdnych predtlačených písomiek a na nohách čierne
kožené čižmy na opätku. Dočerta, ako sa má človek sústrediť na
písomku, keď okolo neho stále klope pohyb takých krásnych božských
nôh. Zaujímalo by ma, prečo ju celá škola prezýva „šalát“, a nie
napríklad „nohyňa“. Myšlienkami som sa vrátil k písomke, kde som už
pri druhej otázke nedokázal vytušiť ani pointu zadania, nie ešte
odpoveď. Nevadí, vygooglime. Aj tak budem mať ten mobil k dispozícii
celý život. Počkal som, kým bude Zelerová ku mne chrbtom, a nenápadne
som rukou siahol do vrecka. Ťahaním prsta po klávesnici sa mi podarilo
prepísať zadanie celej tej hlúpej otázky na prvý krát. „Hej!? Ja som
ťa videla!“ otočila sa zrazu profesorka mojím smerom a prebodla ma
svojim prenikavým pohľadom. Vyschlo mi v ústach a mierne sa mi zatočila
hlava. „Ale, ale ale...“. „Ale čo?“ spýtala sa ma prísne,
blížiac sa priamo ku mne. Skúsil som sa spamätať a odpovedať: „ale ja
som ten mobil len odkladal.“ „Áno, a ja som Hlúpy Jano. V poriadku.
Ešte sme neskončili.“ Povedala prísne, ťahajúc mi prázdnu písomku z
ruky. „A je to, vážený priemer v prdeli,“ pomyslel som si, a zbytok
písomky presedel zízaním na trápenie mojich spolužiakov.
Po skončení vyučovacích hodín som sa zastavil na záchode a pokračoval
do šatní s plánom vyvaliť sa doma pred televízorom. V maturitnom
ročníku končil každému rozvrh inokedy, čo nám veľmi nepridávalo na
možnostiach socializácie so spolužiakmi. Zbehol som teda dolu do šatní,
pripravený znovu opustiť brány našej vzdelávacej inštitúcie. Naše
školské šatne mi vždy pripomínali klietky pre divé zvery. Malé, tmavé
pivničné priestory, ktoré od chodby vždy oddeľovali len železné
mreže. Niekedy som rozmýšľal či boli naozaj navrhnuté proti zlodejom,
alebo aby žiakom stále pripomínali dobrovoľnosť ich školskej
dochádzky. Nevnímajúc zvuky okolia som sa obliekol a načiahol dole pod
lavičku pre topánky. Pri prezúvaní sa mi zazdalo, že niečo cvaklo v
zámke. Pre šatne to nebol nezvyčajný zvuk, vrátnička zamykala a
odomykala klietky bežne. Problém bol v polohe, odkiaľ zvuk znel. Rýchlo
som otočil hlavu smerom k dverám klietky a uvedomil si, že za nimi stála
pani profesorka Zelerová. Zamkla ma! „Odovzdaj mi telefón!“ povedala
prísne a načiahla ruku smerom k mreži. Otvorom cez železné tyčky som
jej ho poslušne podal. „Hm, zapnutý... Cez vyučovanie a na pôde
školy!?“ začudovala sa pani profesorka pedagogickým tónom a nesúhlasne
pokrútila hlavou. „Prídem pre teba, keď bude čas. Ak niekomu niečo
povieš, prepadávaš.“ Dodala so šibalským úsmevom, zhasla svetlo a
odklopkala chodbou kdesi do kabinetov.
A tak som po tme poslušne čakal. Netušil som, koľko medzitým prešlo
času. Pocitovo tak štvrť storočia. Myšlienky mi blúdili po
všelijakých možných scenároch. Dúfal som, že sa dožijem zajtrajška.
Zvažoval som, či nezačnem volať o pomoc. Bolo by to ale asi zbytočné, v
pondelky podvečer sa v budove gymnázia už nikdy nikto nezdržiaval. Z
myšlienok ma vyrušilo až náhle rozsvietenie chodby a príchod pani
profesorky pred našu šatňu. „Poď za mnou,“ povedala rázne. Ani
neviem, prečo som ju tak poslušne nasledoval. Každý iný maturant by už
dávno v tomto momente radšej prestupoval na učňovku. Zastali sme pred jej
priestranným kabinetom Slovenčiny a vošli dnu. Zamkla za sebou dvere a
mňa sa razom zmocnil nebývalý strach. Čo sa ale stalo potom, by som si
nevedel predstaviť ani v najerotickejších odtieňoch mojich pravidelných
večerných rozmýšľaní. Pani profesorka ma s úsmevom prenikla pohľadom
a nežne chytila okolo pliec, zatiaľ čo sa jej zlatý noštek až nápadne
priblížil k môjmu. Strhla zo mňa všetko oblečenie. Bol som úplne
ochromený – také vzrušenie som ešte nikdy nezažil. „Ešteže som
nepodvádzal u fyzikára,“ prebleslo mi hlavou, a motýle v mojom bruchu
splašene lietali na všetky strany. V tom vytržení som si ani nevšimol
ako ladné pohyby pani profesorky skĺzli až k mojim zápästiam. Zacítil
som na rukách niečo studené. Ťaživé. Prekvapene som sa pozrel dole. Na
rukách som mal pár železných okov pevne zamknutých dvomi zámkami.
Zámky boli reťazami spojené so zdvižným hákom na strope. Nechápem ako
je možné, že som si ich predtým nevšimol. Pozrel som sa späť na pani
profesorku. Jej výraz dávno nebol milý a vášnivý. Schladol. Sprísnel.
Ladne sa presunula k navijaku a začala moje okovy reťazou dvíhať do
výšky.
„Vieš prečo ma prezývajú „šalát“?“ spýtala sa ma keď som už
bezradne visel vo vzduchu a zeme sa mi dotýkali len špičky nôh. „Neviem
pani profesorka, možno kvôli priezvisku?“ vykĺzlo zo mňa. Snažil som
sa byť čo najslušnejší, nech nedávam svojej pani profesorke ešte viac
dôvodov rozhnevať sa. „Nie! Pretože podvodníci u mňa vždy končili so
zadkom na šalát.“ Pri tomto veľmi povzbudivom konštatovaní otvorila
dokorán okno zime, a zo zásuvky pracovného stola vytiahla dlhý, zvinutý,
čierny bič. „Aj tak by som nikdy nebola za zrušenie telesných
trestov,“ dodala ešte, bič napriahla, a začali mi plniť všetky tajné
sny. V nich som si ale nevedel predstaviť, ako veľmi môžu rany bičom
bolieť. Slasť sa v rytme striedala s bolesťou a poryvmi studeného vetra
nekonečné minúty. Z niektorých rán mi až vyhŕkli slzy.
Zmučenému a uplakanému mi pani profesorka na záver trestu uvoľnila
okovy. Okamžite som sa zosypal k zemi. Špičkou čiernych čižiem mi
zastala až tesne pri ústach, ktoré sa spoľahlivo dotýkali podlahy.
Triasol som sa od zimy. „Písomku si dopíšeš budúci pondelok u mňa v
kabinete. Dnešný trest ostane našim tajomstvom, inak určite
nezmaturuješ. Teraz sa obleč a vypadni domov.“ Zmohol som sa len na
krátku, zvyčajnú odpoveď: „Áno pani profesorka, dovidenia.“
Krívajúc som odišiel pred školu, nastúpil do svojho auta, naštartoval,
a prvý krát v zime nepotreboval zapnúť automatické vyhrievanie sedadiel.
S úškrnom som zaradil jednotku a už po ceste fantazíroval, ako asi bude
vyzerať moje budúco týždňové dopisovanie písomky u pani profesorky
Zelerovej.
Autor: Restive Spider